Ako sme začali stavať

Autor: Palo Makýš | 20.6.2005 o 9:30 | Karma článku: 4,84 | Prečítané:  1579x

Po 4 mesiacoch obehávania úradov sa nám konečne podarilo slávnostne položiť základný kameň. 2.júna 2005 presne o deviatej hodine a tridsiatej druhej minúte. Presne tak, ako nám to vypočítal miestny budhistický mních. Na Srí Lanke sa všetky dôležité udalosti konzultujú s astrológmi. Tak ako u nás ešte za čias Rudolfa II.

Na úspech svadby, otvorenia obchodu, alebo začatia stavby treba aj priazeň hviezd. A tak aj my sme sa rozhodli, že v tejto krajine budeme postupovať podľa zaužívaných zvyklostí a určíme si termín začatia výstavby podľa postavenia hviezd. Aj preto, aby si aj miestni ľudia boli zaručene istí, že toto je to ideálne miesto na bývanie. Na slávnostné položenie základného kameňa celej výstavby sme pozvali práve tohto budhistického mnícha, ktorý po celý čas spolu s miestnymi obyvateľmi spieval, alebo skôr melodicky recitoval, predpokladám, že k tejto udalosti vhodné požehnania. A my ostatní sme zapaľovali kahance v štyroch rohoch stavby, v špeciálne pripravených košíkoch upletených z listov paliem. Na slávnosť prišli aj predstavitelia iných väčších medzinárodných organizácií a samozrejme množstvo miestnych obyvateľov. Všetci prišli slávnostne oblečení. Miestne ženy dokonca z vlastných zásob upiekli koláče, uvarili sladkú ryžu a natrhali banány z vlastných záhrad. To je asi rozdiel v prístupe miestnych ľudí a miestnych úradov. Miestne úrady vám nič len tak zadarmo nedajú. No a nesmieme zabudnúť aj na predstaviteľov štátnych organizácii, s ktorými sme sa vídali v posledných mesiacoch  snáď najčastejšie, žiadajúc o všetky tie povolenia, usmernenia a neviem čo ešte. Tak z nich prišli len tí, ktorí mali čisté svedomie. Pán Jayasekara z miestnej pobočky UDA (Urban Development Agency), ktorý spolu s nami niekoľko dní naháňal a vytelefonovával buldozér, ktorý bol vyše týždňa niekde na ceste a nikto nevedel kde presne a kedy asi dorazí, a tiež zástupcovia z Water board, ktorí nám navŕtali studňu na stavenisku, napriek miestnym zvyklostiam  presne vtedy a tam, kde sme sa dohodli.

Štyri základné kamene sme ukladali do štyroch rohov prvého, presne vymeraného domu. Rozhodol som sa, že v každom rohu budú kameň pokladať zástupcovia tých skupín, bez ktorých by sa domy pre obete cunami na Srí Lanke nedali postaviť. Jeden roh bol rohom medzinárodných mimovládnych organizácií. Tie doniesli ľudské a finančné zdroje. Kus práce, ktorý bol vykonaný ešte pred príchodom na Srí Lanku. To vždy zdôrazňujem najmä tým najvyššie postaveným úradníkom, ktorí si myslia, že nám peniaze pre Srí Lanku len tak padli z neba a oni si ich budú teraz len tak rozhadzovať. Druhý roh bol rohom firiem, architektov a inžinierov, ktorí projekty vypracovali a budú ich realizovať. Tretím rohom boli samozrejme všetky štátne organizácie a inštitúcie, ktoré musia vydať všetky tie povolenia a usmernenia a aj keď sme sa ich museli a stále musíme na všetko doprosovať, potrebu koordinácie z ich strany nijako nespochybňujem. Snáď len tú profesionalitu takejto koordinácie. A v poslednom rohu, ktorý by však mal byť braný ako roh prvý a základný, boli miestni obyvatelia. Tí, ktorí ešte stále bývajú v stanoch, u príbuzných alebo v dočasných obydliach. Miestni ľudia, ktorí sú ešte stále mnohí šokovaní z toho čo sa to vlastne stalo z ich domami, ktorí nechápu prečo to všetko trvá tak dlho a ktorí sú hlavne veľmi radi, že sa už konečne aspoň niečo deje. Viac ako 5 mesiacov po cunami sme totiž v tomto okrese prví, ktorí začali reálne s výstavbou nových domov.

 

Ceremónia prebehla vo veľmi príjemnej atmosfére. Vzhľadom na to, že vláda nám stále nebola schopná dať zoznam ľudí, pre ktorých staviame prvých 25 domov, povzbudzujem všetkých miestnych obyvateľov, aby určite išli za pánom Sumithom, okresným prednostom a žiadali od neho zapísanie do zoznamu. Všetci ľudia totiž chodia priamo za mnou a posunkami naznačujú, že by radi bývali práve na  našom pozemku. Tento záujem mi robí radosť, lebo stavať bude viacero organizácií a ľudia si môžu vyberať, ktorý pozemok a dom sa im páči viac. Zdá sa teda, že to čo ideme stavať sme pripravili dobre a ľuďom sa to páči. A to je dobrý pocit.

Nakoniec prišiel aj Sumith. Už bolo síce po celej ceremónii, ale radšej neskoro ako vôbec. Je mi ho v podstate ľúto. Stále nám zdôrazňuje, že on je iba štátny úradník a aj keď by nám rád pomohol, nemôže prekročiť rámec svojej funkcie. Už som to pochopil a tak už ho nepresviedčam o veciach, ktoré on ovplyvniť vlastne nemôže. „Mali ste ísť do vedľajšieho okresu, do Hanbantoty. To je okres, odkiaľ pochádza terajší premiér. Tam nie je treba žiadnych povolení a iné organizácie tam už veselo stavajú“, povzbudzuje ma.  A ja chápem, že je iba sarkastický na celú túto byrokraciu. Niekde to proste ide rýchlo a niekde to potrvá ešte mesiace. Takže nezáleží na nijakom zákone, nariadení, alebo nebodaj nejakej koordinácii. Jednoducho, ak premiér chce byť vo svojom okrese zvolený aj v budúcich voľbách dokáže aj v tejto krajine divy. „Nedá sa nič robiť. Už sme tu, pán Sumith“, hovorím mu. „Budeme musieť zabojovať a získať ten zoznam čo najrýchlejšie“, dodávam. „Vy ste jediní, ktorí odo mňa žiadajú zoznam ľudí ešte pred dokončením výstavby“, opakuje mi niečo, čo mi už povedal asi 4 krát v minulosti. Znova ako už 4 krát v minulosti mu vysvetľujem, že jednak chceme do výstavby zapojiť týchto ľudí, aby si svoj dom stavali tak trochu aj oni sami, aby si trochu aj zarobili a hlavne, aby sme nestavali viac domov než je treba. Ak je to iným organizáciám jedno, tak nám nie. Pán Sumith sa usmieva a sľubuje mi, že do konca júna bude zoznam. Desím sa, lebo je to už 5 termín, ktorý mi sľubuje. Čudujem sa, že ešte stále nevedia títo štátni úradníci odhadnúť ako dlho to tu všetko trvá. Alebo práve naopak. Asi veľmi dobre vedia a tak volia stratégiu každé 2 týždne posunúť termín o ďalšie dva týždne. Keby mi rovno v apríli povedal, že mi zoznam dá začiatkom júla asi by som vyletel z kože. Asi som príliš netrpezlivý a odvykol som si čakať pekne v tichosti v rade na úradoch ako to tu vidím každý deň. Starý „dobrý“ socializmus. Už zabúdam.

Počas ceremónie spŕchlo. Taký malý jemný dáždik. Najprv som sa zľakol, že ľudia to budú považovať za zlé znamenie. U nás je dobrým znamením skôr pekné a slnečné počasie. „Tuná je to naopak“, ubezpečuje ma Lalith, náš architekt. Chápem. V krajine, kde je celý čas teplo a svieti slnko je dážď naopak dobrým znamením. Som tomu rád a cítim, že už to bude len dobre a tieto domy dokončíme aj keby krúpy padali, lebo to už by potom bolo priamo požehnaním.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Ešte v marci robil v obleku kliky. Železná vôľa urobila z Jana Třísku Američana

Legendárny herec z Obecnej školy sa už v Česku necítil doma.

ŠPORT

Expert: Sagan je ako rocková hviezda cyklistiky

MS môže pokojne vyhrať aj sedemkrát, myslí si.

PRIMÁR

Päťdesiatnici a stres: Po päťdesiatke začne stres zabíjať

Nikto nie je stavaný na to, aby prežíval dlhodobý stres.


Už ste čítali?