Nuž prešiel marec a kritéria nechodili. To už som tlačil na ľudí v Matare, akomsi krajskom meste, aby teda kritéria poskytli. Samozrejme mi tvrdili, že výber má na starosti pán Sumith a že nechápu, prečo mi mená tých ľudí nechce dať. Tento cyklus sa ešte raz zopakoval, kým som teda v jeden týždeň dôrazne nepovedal, že chcem aby nám na druhý týždeň spravili stretnutia s ľuďmi z okolia nášho pozemku a s inými záujemcami z celej Dikwelli, ktorí by mohli mať záujem o dom na našom pozemku. Získali sme tak razom 74 rodín, ktorí sa nám napísali do zoznamu záujemcov. Bol som nadšený, lebo sme mali v pláne postaviť okolo 60 domov. Hovoril som si, že z nich určite okolo 40 – 50 už máme.
Samozrejme už viem, že si netreba na Srí Lanke príliš skoro vyskakovať a všetko treba riadne skontrolovať. A tak som poslal nášho kolegu Pradeepa od pondelka navštevovať všetky rodiny a robiť si už viac-menej konečnú databázu rodín, pre ktoré budeme stavať domy. Hneď po prvom dni som však pochopil, že to nebude také jednoduché. Z 25 rodín, ktoré za pondelok navštívil bolo len 7, ktoré naozaj nemajú kde bývať. Zobral som teda zoznam a osobne som počas troch dní obehal skoro 50 rodín a ich domov. Našiel som 13 rodín, ktoré vyhovujú našim predstavám - ich dom bol zničený a chcú sa presťahovať, ďalšie tri rodiny si nechali čas na rozhodnutie.
Prichádzajú aj iní donori a ide sa stavať aj na iných pozemkoch, takže ľudia prirodzene zvažujú, kde to bude pre nich výhodnejšie. 10 rodín zo samotného mesta Dikwella, ktoré bývajú v stanoch sa nechcú sťahovať z mesta na pozemok, hoci je len pár kilometrov od Dikwelli. Do zoznamu sa pred týždňom zapísali len tak preventívne, keby nebola iná možnosť. V zozname sme mali 29 „fully“ zničených domov a 35 „partially“ zničených domov. Bohužiaľ z tých 35 partially som našiel len 2, ktorých statika ja zjavne narušená a je určite nebezpečné v nich bývať. Hneď po prieskume som sa vybral za Sumithom do Dikwelli.
Doteraz som si myslel, že je to správny chlapík, ktorý chce pomôcť ľuďom, ktorí nemajú kde bývať. Bohužiaľ sa ukázalo, že je to len úradník a tak mi aj argumentoval. Keď som za ním prišiel, že ten zoznam neobsahuje ľudí, ktorí prišli o domy, ale len všetkých z ochranného pásu začal čítať predo mnou zmluvu, ktorú sme podpísali s vládou a začal mi ukazovať odsek, kde sa píše, že postavíme 60 domov pre ľudí, ktorí sú „homeless“, alebo „displaced“, kvôli tsunami. Ja mu hovorím, „áno, kvôli tsunami, nie kvôli vládnej politike“. Samozrejme si nedá povedať a otvorene hovorí „Mr.Pavel ja som len vládny úradník a musím napĺňať vládnu politiku. A tá je, že treba všetkých zo 100 metrovej zóny vysťahovať a postaviť im nové domy.“ Hovorím mu: „V krajine, kde sú tisícky ľudí bez strechy nad hlavou, vy chcete búrať ďalšie domy, ktorým nič nie je?“ Pokrčil plecami. Pochopil som, že teraz už s ním nemá zmysel ďalej rozprávať a treba sa pobrať niekde vyššie. Keď bude treba aj do Colomba. Neexistuje, aby nám neboli schopní dať zoznam ľudí, ktorí naozaj nemajú kde bývať. Odišiel som preč.
Po ceste som ešte s mojim kolegom zahol k jednému bokom ležiacemu zálivu – Hiriketiya. Našli sme tam 4 zničené domy a rodiny, ktoré by boli veľmi radi, keby sme im mohli postaviť domy na našom pozemku. Bolo to pre mňa veľmi dôležité stretnutie. Pochopil som, že naša pomoc je tu potrebná a netreba sa nechať znechutiť úradmi.
Stretol som rybára v strednom veku. Tsunami mu úplne zničila dom a vzala mu manželku. Pán Presanna zostal sám s dvoma dcérami vo veku 9 a 11 rokov. Úplne bez všetkého. Našli sme ho ležať schúleného v ruinách svojho domu. Situáciu nesie ťažko, je bezradný a bohužiaľ sa zdá, že veci začal riešiť alkoholom. Keď zistil, prečo sme prišli pookrial a akoby získal nádej, že sa snáď predsa len bude môcť vrátiť k normálnemu životu. To sú chvíle, kedy ste radi, že môžete byť pri tom. Opäť som získal presvedčenie, že sme tu správne.
Na druhý deň sme mali veľké stretnutie organizácii z celej Matary. To už som si pripravil prezentáciu každého jedného domu na notebooku. Keď som im vysvetlil, že zo zoznamu 74 domov čo som dostal v 100 metrovej zóne len asi 20 naozaj potrebuje nový dom, najprv nechceli veriť. Moja prezentácia s fotkami zabrala, a zástupca z Colomba sľúbil, že nám pomôžu nájsť tých, ktorí naozaj potrebujú pomoc a keď to bude nutné, tak nám dajú k dispozícii aj inú pôdu. Bližšie k ďalším ľuďom, ktorí potrebujú pomoc.
Nuž, keby som nemal skúsenosti so sľubmi tuná na Srí Lanke bol by som spokojný. Dostaneme ďalšiu zem a môžeme postaviť ďalších 30 – 40 domov. Ale už som vytrénovaný. Budúci týždeň ich budem všetkých naháňať nech sa presne vyjadria. A hlavne nech sa už rozhýbu, lebo začína neuveriteľný 5 mesiac od tsunami a domy sa už mohli začať stavať pre 3 mesiacmi. Ale čo si nespravíme my sami, nebudeme mať a tak začíname opäť odznova. Hľadáme ľudí do našich domov. Niečo, čo sme už robili pred troma týždňami.
Ak sa Vám zdá, že prešľapujeme na mieste máte správny pocit. Tak to tu chodí. Každý týždeň riešite znova to, čo ste mali pocit, že ste už vyriešili pred niekoľkými dňami a nové úlohy prichádzajú a tie musíte riešiť za chodu spolu so starými. Nie div, že všetky medzinárodné organizácie tu menia staff každé dva mesiace. Niekedy je to fakt na zbláznenie.
Našou jedinou výhodou je, že sme socialistický prístup k riešeniu problémov už zažili, a tak v mnohých veciach vieme chodiť lepšie ako napríklad takí Íri. Minulý mesiac sa pre istotu rozhodli, že domy asi radšej stavať ani nebudú. A iné organizácie sa pridávajú. Bola by to škoda. Myslím, že jednoduchí ľudia pomoc rozhodne potrebujú a skôr či neskôr sa cez všetky tie vládne stratégie, kritéria a povolenia dostaneme až k ľuďom. Výstavba našich prvých 20 domov je už doslova na dosah ruky. Tie dva mesiace príprav ohrozujúcich nervy, nakoniec stáli za to.
