reklama

Pracovný deň na Srí Lanke

Som rád, že nie sme jediná krajina kde platí – Na Slovensku je to tak. Aj na Srí Lanke platia niektoré takéto povzdychy typu – „You know in Sri Lanka we always say TOMORROW“. Na začiatku som si myslel, že zajtra je zajtra, v najhoršom pozajtra. Už som ale pochopil, že zajtra bude ďalšie zajtra a tak vlastne v tejto krajine nikdy nie je TODAY.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Obrázok blogu

Dnes nám mali vyčistiť náš pozemok od hustého nízkeho porastu. No, vlastne oni ho už mali vyčistiť pred dvoma týždňami, ale vtedy, priznám sa som bol ešte málo dôrazný a nepoužíval som nekompromisný dátum TOMORROW. Lenže včera sme to už jasne dohodli s riaditeľom veľkej Urban development Authority (UDA), pánom Gunadasom a riaditeľkou National Housing Department Agency (NHDA), Mrs.Dollamulla, ináč veľmi sympatickou pani. Lenže dnes ráno som prišiel na našu land, ako hovorím nášmu pozemku a nikde nikto. Tak volám pánovi Jayasekarovi, vedúcemu UDA tu v okrese Dikwella, že teda „machines are not here“. „Áno, áno už sme hovorili spolu s pani riaditeľkou NHDA, mašiny sú na ceste“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

OK, hovorím si, veď je ešte len ráno.

Zastavil som sa teda u takých milých ľudí, ktorí bývajú vedľa nášho pozemku, nechal sa ponúknuť obrovským kokosom, porozprával sa trošku s nimi, čo pre nich možno môžeme urobiť a pobral sa riešiť iný problém do Kudawelly, kde dneska mali pokračovať naši zamestnanci v našom boatyarde na výrobe lodí. Je to také bežné príjemné ráno a ja mám pocit, že viem presne čo dnes budem robiť a čo dnes aj urobím.

 

Po ceste, ale zrazu môj šofér a náš malý študent, 22 ročný Sanjeewa kričia: „Hen, tam sú naši zamestanci“. Chlapci stáli pri ceste asi 3 km od nášho boatyardu. A krátili si dlhú chvíľu príjemným klábosením. Čo sa deje?, pýtam sa. „No, viete, v boatyarde je mokro a nedá sa tam pracovať.“ „OK. Tak prečo ste nič včera nepovedali“, pýtam sa. Včera totiž tiež nerobili, lebo pršalo a mali iba „taký malý piknik.“, ako mi oznámili tiež iba včera, keď som tam prišiel a nikde ani nohy. „No, nevedeli sme, že je tam tak mokro a nevieme čo máme robiť, keď vy nepoviete“, odpovie hovorca Agit.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dobre, tak idem do Kudawelli dohodnúť sa s predákom Nelsonom, čo budeme robiť ďalej. Nelson navrhuje premiestniť boatyard do jeho domu, ktorý bol na pobreží zničený tsunami, ale na dielňu a ako úkryt pred dažďom by bol ideálny. „Fajn, tak zavoláme chlapov, teraz je jedenásť hodín, môžeme to preniesť“, navrhujem ešte stále akčne naladený. „Dnes už nie, TOMORROW“, odpovie Nelson a vysvetľuje mi tisícky možných komplikácii s prevozom, ktoré treba ešte dohodnúť. Nedá sa nič robiť, nebudem to komplikovať.

 

„OK, ale TOMORROW určite, lebo dnes je môj kolega v Colombe, vybavuje si poistenie a v noci sa vracia naspäť a bol dosť naštvaný, keď sa dozvedel, že včera ste mali nejaký piknik“, odpovedám. Nelson sa usmeje, kolega Matúš to tu drží na krátko a teraz vidím prečo, sotva sa vzdiali, Srílančania majú hneď „piknik“. Nelson zavrtí hlavou na znak súhlasu a pozdržiava ma pred odchodom, lebo jeho manželka už pripravila pre mňa čaj. Všade vládne pohoda a kľud.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Vraciam sa naspäť, zistiť čo sa deje s mašinami, ktoré sú už na ceste. Idem na našu land, vyšlapem si to opäť hore na kopec, ale nepočujem žiadne zvuky a je mi jasné, že mašiny sú stále ešte na ceste sem. Opäť prehodím pár slov s domácimi, ale ďalší kokosový orech slušne odmietam a idem do Dikwelli na UDA, zistiť čo sa deje priamo tam.

 

Na ceste ma predbieha šedá dodávka a z okna máva pán Jayasekara, aby sme zastavili. Strašne sa ospravedlňuje, že mašiny nedorazili, ale on mal prísľub aj od jeho riaditeľa, pána Gunadasu aj od pani Dollamully. Nevie sa im nikomu dovolať, tak pendluje po ceste a snaží sa nájsť mašiny, ktoré sú už na ceste. Nikde nie sú. Je mi ho ľúto, lebo mi včera dal slovo a ja viem, že toto už nie je v jeho moci a nie je to jeho chyba. Dohodneme sa, že mi bude volať, keď sa dozvie niečo viac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Nemusím už teda ísť na UDA a idem rovno do Dikwelli. Na miestnom okresnom úrade máme už v poradí tretí míting so záujemcami o domy na našom pozemku. Dnes prídu z najbližšej oblasti. Títo ľudia mali byť pozvaní ako prví hneď na prvé stretnutie minulý štvrtok. Na okresnom úrade urobili niekde chybu. Nedopátral som sa kde alebo prečo. Nevadí. Dnes prišlo naozaj veľa ľudí. Môže ich tu byť asi 50. Stretnutie otvára samotný pán Summit, District Secretary, najvyšší šéf v Dikwelle. Je to vysokoškolsky vzdelaný chlapík, celkom sympatický. Hovorí mi Mistr Pavel a tak ma aj predstavuje. Minule som ho vskutku nezištne pochválil, lebo mnohé veci vybavuje na srílanské pomery nezvykle akčne. Poviem mu problém, on zdvihne telefón a keď zloží povie „OK“. A ja viem, že sme sa posunuli opäť o niečo ďalej. Moju pochvalu ocenil a ja som rád, že tu na tejto stoličke sedí práve on.

 

Nasleduje dlhá, asi trištvrte hodinová diskusia o všetkých možných otázkach spojených s bývaním. Ľudia sa pýtajú, či sa musia sťahovať do nových domov. Mnohí nechcú. Celý život bývali pri mori, majú tam niektorí aj veľké pozemky. Ale vláda dala jasné nariadenie. V páse 100 metrov od mora sa nesmú už stavať ani opravovať žiadne domy. Všetci ľudia z tejto oblasti dostanú náhradné bývanie. Teda to, čo postavia medzinárodné organizácie. Ľudia sú neodbytní a mnohí aj protestne odídu s tým, že oni nikam nepôjdu. Som zvedavý, čo s nimi bude vláda robiť. Pochybujem, že ich budú vyháňať a tak si postupne ľudia domy už opravujú a podľa mňa sa do piatich rokov všetko vráti do pred-tsunamových koľají. Výber teda bude naozaj ťažký. Treba postaviť domy tým, čo to naozaj potrebujú a na nový dom najbližšiu dobu nemajú. Aby sa za tri roky nestalo, že niektorí budú mať dva domy a iní žiaden. Je tu aj mnoho takých rodín, ktoré bývali v jednom dome, ak postavíme dom takým, určite, aj keby si znovu opravili dom na pobreží bude im náš dom iba k prospechu. Môžeme stavať, ale iba dom za dom. A najmä kritéria na výber neudávame my. Môžeme si postaviť hlavu a vyjednávať, ale posledné slovo bude mať vláda. Pár slov poviem aj ja. Zhrniem, čo všetko chceme postaviť, v akej kvalite, v akých rozmeroch, že ich chceme zapojiť do prípravy a realizácie výstavby a predám veci do Sanjeewových rúk, ktorý už vie, že sa mu rad radom ľudia budú zapisovať do tabuliek, ktoré máme pripravené. Pomáha nám aj miestny úradník z oddelenia registrácie ľudí. Chvíľu sa tu obšmietam, ale ľudia nevedia anglicky a som tu už navyše. Využívam čas idem sa pozrieť na náš pozemok.

 

Mašiny už museli doraziť a urobiť kus práce. Sú už tri hodiny. Vraciam sa späť. Cesta odtiaľto na 8 km vzdialený pozemok trvá asi 15 minút. Opäť sa vyštverám na kopec, ale napriek mojej pevnej viere, že mašiny celý deň naozaj už boli na ceste je na pozemku ticho a nikde ani stopy, že by tu vôbec mali byť. Telefonujem hneď Jayasekarovi, čo sa deje. Zhodou okolnosti sa mu dovolám. Dnes som sa mu už asi tri krát nedovolal. Nevie dobre po anglicky, ale keď hovorí pomaly ide mu to. Po piatich minútach sa dozviem, že bol nejaký problém a že už to dohodol, že sa veľmi ospravedlňujú a že teda na betón mašiny dorazia na pozemok TOMORROW. Miestni domorodci sledujú moje dnešné počínanie. Veď som tu dnes už tretí krát. Zachytia moje TOMORROW? A usmievajú sa. Vedia, čo to znamená. Darmo som si ja hlupák myslel, že TOMORROW je dnes. Veď TOMORROW bude aj zajtra. Ponúkajú ma banánom a pohárom tekutiny, ktorú radšej odmietnem. S vodou zatiaľ opatrne, ale domorodci chápu. Lúčim sa s nimi s tým, že vlastne sa teraz uvidíme skoro stále, veď som sa jasne dohodol na TOMORROW.

Idem naspäť do Dikwelli vyzdvihnúť Sanjeewu. Po ceste mi dojde SMSka, že zajtra budú na ministerstve potrebovať zmluvu, čo sme podpísali s vládou na výstavbu domov. Sú to už tri týždne. Tri týždne čo mi sľubujú, že mi vyčistia pozemok. Zmluvu treba oskenovať a poslať majlom.

 

OK. To zvládne aj Sanjeewa. Je to síce študent, ktorý za dva týždne končí miestnu vysokú školu, ale do počítača  ťukol prvý krát v pondelok, keď sme ho učili písať menný zoznam do tabuľky. Nakoniec mu to celkom išlo. Takže mu vysvetlím, čo má spraviť a kam to má poslať. Vysvetlím mu aj kam má ísť, je síce z okresného mesta, z Matary, ale niektoré veci tu poznáme už pomaly lepšie ako oni. Viem kam má ísť, aby našiel skener. Napíšem mu algoritmus možností čo robiť, ak sa nejaká možnosť nepodarí. Som si istý, že už to môžem pustiť z hlavy a pustiť sa do administratívy.

Chcem napísať správu pre našeho konzula na Srí Lanke a veľvyslanca v Dillí. Volali mi dnes poobede, či by som im nenapísal krátku správu. Chcem ísť ešte na internet a cez internet banking zaplatiť zvýšené nájomné.  Chcem si ešte skontrolovať celkový rozpočet a pripraviť zmluvu pre architekta – inžiniera, ktorého som prijal v pondelok. Sanjeewa odchádza s inštrukciami s tým, že len keby sa niečo stalo, tak ma prezvoní z vodičovho telefónu. Ale nič sa nemôže stať, lebo sme prebrali všetky možnosti.

A ja sa v klude púšťam do práce na počítači. Popritom si varím v kuchyni nejaké nepálivé ľahké jedlo. Prešla hodina a zvoní telefón. Sanjeewa ma prezváňa. Sanjeewa mi vysvetľuje, že je problém so spojením, že to naskenovali, ale že to nejde poslať, lebo v celej Matare sa nedá napojiť na internet. Celkom mu to verím, lebo ani mne sa to nedarí cez to naše vratké napojenie u nás doma. Hovorím, dobre, tak to aspoň odfaxuj. Kričím „FAX IT“. Sanjeewa hovorí, že ma nepočuje, že je zlé spojenie a že sa vráti a prejednáme to. Píšem mu dve SMSky, že stačí, keď to odfaxuje. Za 20 minút sú tu. Ani to neodfaxovali ani neposlali. Nemohli to odfaxovať, lebo skenovanie trvalo hodinu a už je po šiestej a všetko je určite zavreté, vysvetľuje mne ‘bláhovému‘ Sanjeewa.

 

OK. Aspoň, že to oskenovali. Pozerám sa na to a samozrejme neoskenovali prvú stranu. Zhlboka dýcham. Nevadí, už som si zvykol. Sanjeewa hovorí nevadí TOMORROW to, Paul (tak mi hovorí, lebo Pavol si nevie zapamätať) môžeš odfaxovať. Dal som mu totiž zajtra voľno, lebo má štátnice o dva týždne. Dohodli sme sa na tom už na začiatku. Takže samozrejme. Urobím si to zase ja a zase TOMORROW.

 

Je skoro sedem a ak máte pocit, že som dneska spravil len tretinu toho, čo som chcel tak máte dobrý pocit. Veď prečo neurobiť tie zvyšné dve tretiny TOMORROW. Akurát, že zajtra som mal v pláne už niečo úplne iné. Nevadí, to môžem spraviť AFTER TOMORROW, a tak podobne každým dňom.

 

Ale nevadí, len som zvedavý kedy mi vyčistia TOMORROW tú zem.

Palo Makýš

Palo Makýš

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Palo vedie misiu nadacie Clovek v ohrozeni na Sri Lanke, pomaha obetiam tsunami a bojuje s lokalnou byrokraciou Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu